Nemá každý také šťastie

Každodenné presúvanie za prácou je pre mnohých z nás rutina. Niektorí sedíme za volantom, iní zase v autobuse, vlaku či v električke. Predstavuje to pre nás bežnú súčasť dňa a tak si neuvedomujeme, že to tak nemá každý. Existujú totiž aj skupiny obyvateľov, pre ktorých je cestovanie prostriedkami hromadnej dopravy skoro až adrenalínová záležitosť.

Vozík, kočík, to je problém

Pýtate sa prečo? Možno len preto, že majú nejaké zdravotné postihnutie a musia používať kompenzačnú pomôcku. Najčastejšie ňou býva invalidný vozík a každý, kto má aspoň minimálnu skúsenosť, mi potvrdí, že preprava osob  hromadnými prostriedkami je primárne určená ľuďom bez postihnutia. Ak k nim nepatríte, musíte sa zmieriť s tým, že ak nemáte sprevádzajúcu osobu, jazdí pre vás možno jeden spoj za hodinu až dve práve tam, kde sú desaťminútové intervaly vozidiel neprispôsobených vozíčkarom. Alebo si skúste predstaviť cestovanie matky s kočíkom a ďalším dieťaťom, ktoré vyžaduje pomoc pri nastupovaní. Ak to zvládne sama bez pohŕdavých pohľadov okolia a bez privretia do dverí, môže si gratulovať. V každom prípade máme v tejto oblasti ešte čo doháňať, nemyslíte?

Nemá každý také šťastie
Ohodnoťte příspěvek
Tags: